Referencie

 Môj príbeh Tento pôrodno-tehotenský príbeh začal už pri/po prvom pôrode, ktorý bol v nemocnici vo Vyškove, kde som si povedala, že druhé dieťaťa porodím už len doma. Nebola to nejako premyslená úvaha, bol to len pocit, že takto by to bolo ešte lepšie, jednoducho lepšie pre všetkých. Keď som zistila, že čakáme druhé bábätko, tak prišla s tým aj téma pôrodu. Pre mňa to bola jasná voľba, že ak bude všetko ok, tak to bude doma. Ivan s tým súhlasil :). Ešte to nemalo žiadne pevné kontúry, len sme malým krokom vykročili po tejto ceste. Krátko na to sa mi sníval sen, že rodím doma a sú pri mne dve ženy mladé, ktoré mi pomáhajú a moja mama varí v kuchyni, a Ivan je niekde v okolí, ale nie je bezprostredne pri nás, ale viem, že tam je. Potom moja mama príde ku mne a hovorí mi, že dobre som sa rozhodla. Postupne som začala hľadať, čo treba k domácemu pôrodu, s kým sa stretnúť... najprv som sa stretla s jednou dulou, kde som sa dozvedela nejaké nové info k DP a aj som začala navnímavať, čo to všetko obnáša. Moje rozhodnutie bolo, že ak budem rodiť doma, tak chcem tam niekoho mať, kto by tam bol po ruke, že nie len sami dvaja (traja s Lanou). Potom sa mi ozvala kamarátka Janka – dula, že ako to chodí, že pozná jednu super pôrodnú babicu a že ona chodí s dulou... a slovo dalo slova a už sme mali dohodnutú dulu a pôrodná babica súhlasila, že sa stretne s nami, že v tom termíne má ešte kapacitu a už sme mali aj Lenku (na ten sen som už dávno zabudla). A ešte som si zajednala duchovnú qi-kungovú posilu Silviu :) keby dačo. Dohodnuté/í sme boli. Už len čakať na deň D. Pred tým som sa snažila veľa spraviť preto, vlastne všetko, čo môžem, aby sa to mohlo podariť. Bola som si dať postaviť konštaláciu na dlhé pôrody z maminej strany. Keďže ten môj prvý trval 34 hodín. Z konštalácie som odchádzala s vetou, ktorú som si občas pripomínala: skláňam sa pred Vaším osudom, ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili. Od Vás cezo mňa ďalej. Takto som sa prepojila so ženami cez všetky generácie dozadu. Otcova mama – moja starká Terka, bola pre mňa podporný zdroj pri pôrode doma, ktorá často hovorievala, že radšej tri deti porodiť, ako ísť k zubárovi. S ňou som sa snažila "kontaktovať" pri meditácii. A mala som pocit, že stojí pri mne. Ona aj druhá starká Apolka :). Dni sa míňali - brucho rástlo - termín sa blížil. Ako sa termín blížil, tak vyskakovali nejaké strachy z pôrodu, čo ešte neboli spracované, ktoré sme spracovali cez naše obľúbené emdr. Ivko si tiež niečo spracoval, aby sme boli pripravení. Od októbra do januára som mala svoju meditáciu, ktorá mi "prišla": najprv som sa nakontaktovala na obe svoje deti, na Laničku a na bábätko v brušku. Potom som si predstavovala seba, ako sa zväčšujem a zmenšujem a zo mňa odchádza všetko, čo nepotrebujem, čo je navyše. A potom už prichádzalo svetlo do mňa a keď ja som bola naplnená svetlom, tak sa rozširoval akoby obal svetelný okolo mňa a ja som bola v ňom zabalená (akoby v takej guli). Bol to príjemný čas. Lanička sa narodila na začiatku 38. týždňa, tak som si myslela, že aj druhé sa narodí takto skoro. Keď sme sa mali stretnúť s dulou aj babicou, Jankou a Lenkou, tak som to ešte hnala, že stretnime sa, čo najskôr na začiatku 38, lebo čo keď sa narodí tak skoro. Pravdu povediac, som si myslela, že už na začiatku februára to budeme mať za sebou. Občas mi po rozume chodilo číslo 25, ale to som zamietla, lebo to mi prišlo neskutočne ďaleko, až nemožne. Ha ha. Tak sme sa stretli, porozprávali, dohodli... a už nám ostávalo len čakanie, kedy sa mladý pán rozhodne zavítať na svet. Pomedzi to denný program mi vypĺňali všetky prípravy na pôrod: masáž hrádze, náparky, aniball, čajíky, qi kung – o program som mala postarané. Super bolo to, že Lanička bola v škôlke a mala som priestor pre toto všetko a aj oddych. 38. týždeň prešiel a prešiel aj 39. týždeň a dokonca už tu bol aj 40. týždeň a stále nič. Občas mi chodili smsky alebo maily, že "už???" a ja už som bola na to alergická. Na konci 40teho týždňa mi začali kontrakcie, ale nakoniec to neboli kontrakcie, len poslíčkovia, chodili si ako chceli, od polnoci do tretej, nikoho som nekontaktovala okrem Silvie :) tá chúďa mala službu pri mne, a potom sme obe zaspali a bolo po pôrode :D. Bola som prekvapená, že čo to akože má byť, lebo toto som pri Lane nezažila, tak som si nebola istá, čo to akože bolo. Potom som šla na kontrolu, už boli s klavírnou frekvenciou, na prvej tam nebola moja doktorka, ale iná, ktorej už sa nepáčilo, že som 40tt, že to už nie je bohviečo... dovtedy som si myslela, že ešte máme čas do 42tt a potom sa to bude riešiť, lebo však všade je napísané, že normálna gravidita je do 42tt, ale nie celkom. Tak ma trochu dostresovala, už aj ja seba, že nejako to nejde, že by si mohol pohnúť. Pri každom dátume kontroly som si myslela, že na tú ďalšiu už neprídeme, ale nebolo to tak. V tomto čase bolo super, že mám oporu Lenku, Janku, Silviu, Luciu a hlavne svojho manžela. Kde sme emdrkovali aj s možnosťou, že by som šla do nemocnice, kde som bola v takom odpore a vzdore, že to ani nešlo uvoľniť. Skúšali sme všetko, či náhodou nepomôže, aby sa malý rozhýbal a šiel von :) výstup na 12te poschodie niekoľko krát za deň, prírodný prostaglandín, škorica, zázvor, klinček, vaňa... nič nepomohlo, len poslíčkovia chodili v noci na tri hodiny, len ma nasierať :) lebo vlastne sa nič nedialo. Už som bola z toho na nervy 41tt a nič, moji rodičia ma poznajú, tak mi radšej nevolali, lebo to bola pre mňa najväčšia podpora a rešpekt. Svokra povedala, že možno sa narodí ako Ivko v 42tt, že to bola jeho šanca posledná bez vyvolávačky. Ja som bola zúfala, mala som pocit, že všetko som zle pochopila, že nič z toho, čo som chcela a ako som chcela sa nepodarí. Začala som sa zmierovať aj s možnosťou na nemocnicu. Mala som dlhý telefonát s Jankou, kde sme si prebrali možnosti, moje strachy, a mala som plán, čo ďalej a ako ďalej. :) To mi celkom pomohlo k takej väčšej vnútornej pohode. Na druhý deň kontrola našťastie s mojou dr. kde sme sa dohodli, že počkáme do 42tt, lebo bábo sa má dobre v brušku, všetko je ok a po vyšetrení sme zistili, že na 2cm som otvorená, čo bola vlastne dobrá správa, že sa niečo deje. Ešte som si dohodla kamošku, ktorá ma napichla akupunktúrne 2x, masér, čo pomasíroval, aby sa uvoľnili svaly... Silvia cez qi-kung: "už nič netreba robiť, bude dobre" – toto som si opakovala aj keď už som ničomu neverila. Lenka a Janka v pohotovosti pri mne. :) Už všetci sa modlili, meditovali, čakali, každý už mal pocit, že snáď každú chvíľu by to malo byť, len už bolo ťažké tomu veriť. V štvrtok 25.2 bola posledná kontrola u doktorky a potom piatok už smer Trenčín. 24.2 v noci som mala zase len poslíčkov a nič sa nedialo, už som ich úplne odignorovala, aj keď boli riadne citeľný, tak som kašľala na ne a spala som pomedzi ne. Ráno 5:50 som vstala a napísala som si pôrodný plán do pôrodnice a prečítala som si, čo všetko si mám ešte dobaliť. Už naozaj som sa zobudila len "nahá" s pokorou voči vyššiemu plánu. Už mi naozaj nič neostalo, len pokora. A tak som šla k dr. (bola tam zase iná) a ako sme sa dohodli ma vyšetrila a spravila mi Hamiltonov hmat, či nepomôže náhodou, ale povedala, že moc s tým nemám rátať, že by to pomohlo. Vyšetrenie ukázalo, že na 5 cm som otvorená, že predsa tie nočné naťahovačky mali nejaký zmysel. Tak som volala s Jankou a Lenkou, hneď za sebou, oni už na mňa naladené, :) nadšené, že to už polka pôrodu za mnou, že to o chvíľu bude. Samozrejme som im neverila. Ešte som išla na nákup do tesca, kúpiť nočnú košeľu do pôrodnice a nejakú obživu nech tam mám. Doktorka mi kázala ísť hneď do pôrodnice, ale to sa mi nepáčilo, lebo s tou mojou dr. sme sa dohodli na piatku a táto ma do pôrodnice posielala už keď som bola 41tt. Prišla som domov, samozrejme pešo na 12 poschodie s nákupom a respirátorom, takže keď som konečne chytila dych, tak sme sa doma dohodli, že ideme čakať a možno aj do soboty, lebo piatok všetci idú domov. Ivan s Laničkou, že idú von, či sa pridám. Ja, že reku nie, že asi chcem byť sama, že začínajú mi chodiť poslíčkovia, tak ešte dám vaňu a tak si sama ostanem. Keď odišli, tak ja už som len v takom flow ostala, že som si spravila klystír, že aj to pomáha, išla do vane, dala som si deci červeného vareného vína (aj keď toto už bola moja hranica, že až takto), podriemkala, pomasírovala hrádzu a spravila náparku a našla na youtube hudbu pre aktiváciu oxytocínu :D. Pomedzi to chodili poslíčkovia, ale nejako som to neriešila, lebo to tu už bolo, tak sa nenechám nimi vyrušovať. Lenka mi ešte hovorila, že spln pomáha detičkám, ktorým sa nechce von, tak som si ešte zacvičila z qi-kungu cvičenie s mesiacom v splne a predstavovala som si, že je spln a volá malého von. Dala som variť nožnice na odstrihnutie pupočníka aj šnúrku. Stále som si však myslela, že nerodím. Zrazu sa mi zazdalo, že tí poslíčkovia nejako začali byť pravidelní a intenzívnejší. Každé dve minúty. Po každom predýchaní kontrakcie som išla do dojatia do sĺz a potom do smiechu. Ešte som stihla dať Silvii vedieť, nech číha, že či tento krát to už nebude náhodou ono. Pomedzi to prišiel domov už Ivan s Lanou. A ja som šla na wc, kde už som spoznala také otváracie špinenie, tak hovorím Ivanovi, že už asi rodím. Lanička sa zohne a pozerá medzi nohy a hovorí mi: maminka ale nesrandičkuj nerodíš, ty srandičkuješ. Ivan prosím ťa zavolaj Janke, tá je bližšie ja už volať nemôžem. Ja už spievam ručím a Janka, keď to v telefóne počuje, tak len zahlási, nič nehovor vyrážam a volám aj Lenke. Lenka volá naspať, Ivan dvíha, no prídem tak 18, daj variť 3 litre vody a voláme si keby dačo. Ja kukám na hodiny je 17:32 a hovorím si to stihnú. V tom čase ma už zaklincovalo na gauč po kľačiačky, opretá som bola o operadlo. Ivana som vyháňala. Ivan bol s Lanou, čítali si ľadové kráľovstvo a vysvetľoval Laničke, čo sa deje, že je to takto v poriadku, že je všetko ok, že prídu dve tety a budú so mnou... Potom kričím na Ivana, že dones nožnice a odstrihni mi gaťky :) lebo ja naobliekaná (ešte aj sveter som mala) lebo však nerodím. Odstrihni ich tu a tu a choď preč. V tom kontrakcia, ručím, a Lana z kuchyne na mňa: mami, ty čo rodíš, či čo? :D :D :D Mala som pocit, že všetky tri mozgy sú naplno aktívne a ja vnímam všetko naraz: plazí- to, čo moje telo robí, čisto živočíšne a ja sa len tomu poddávam, emočný- dojatá, racio- stíham príčetne premýšľať... prídu baby, zapadnú nenápadne do mojej atmosféry, zo mňa tečie pot, lebo naobliekaná – vyparená, vyhriata, tak potím sa, teplo mi, ale vyzliecť je už nad moje sily. A zrazu sa zmenia kontrakcie na tlačenie a cítim, že už hlavička sa hýbe smerom von. Lenka mi hovorí, už vidieť vlásky. Ma napadlo, že jééj bude mať vlásky. Janka s ľadovými rukami mi dala na čelo ruky, čo bola príjemná úľava od sauny, ktorú som si vyrobila. Hlavička je von. A potom telíčko a držím svoje bábätko v rukách. Ahoj Damián. Je 18:15. Chlapča je medzi nami. Baby prišli riadne na knap, čo som si uvedomila asi až po týždni, že prišli 18:00 a 18:15 už bol na svete. Bábätko na mne a ja stále v svetri, tak sveter sme vyzliekli a tielko sme opäť roztrihli, aby sme mohli kožovať. Ivan bol pri nás a Lanička to tak sledovala z boku, čo sa deje. Placenta vyšla krátko na to. A pupočník sa nechal krásne dotepať, Ivan prestrihol pupočnú šnúru a Damián už bol samostatná bytosť. Janka mi dala trochu z placenty, čo som zapila vodou na doplnenie živín. A zo zvyšku vyrobila neskôr kapsule. Ja už som len ležala s bábätkom na sebe a Ivan, Lenka, Janka ma obskakovali a ošetrovali. Baby boli perfektné, nenudili sa teda. Tým, že som si spravila taký tepelný štart do pôrodu, tak som viacej krvácala, ale všetko baby super zvládli a aj moje telo. Ivan mi nosil vývar vypiť, zelený jačmeň a to všetko pomáhalo. Damián sa pricucol. :) A ja po dvoch hodinách som sa šla presunúť do spálne, aj by som sa osprchovala, ale nebolo kde, tým, že som sa rozhodla rodiť na gauči, kde bolo najviac vecí, tak tie čakali na pranie vo vani. Zatiaľ malý bol na Ivanovi. Ja som bola vyfičaná, unavená ale nabitá... spať sa mi ani nedalo. Vtipné bolo to, že Lenka od rána už bola zbalená, nebola doma, lebo to by nestihla, ale bola pol hodinku od nás. Baby sa stretli dole, prišli naraz. Nakoniec sme porodili doma. Prerodila som seba a porodila som Damiána. Keď už všetko stíchlo som mala pocit, že moje telo žiari svetlom. A potom som mala sen, pocit, kde ku mne prišli obe starké Terka a Apolka, sadli si ku mne a držali ma za ruku, každá z jednej strany a potom odišli. Doma vôbec nevedeli, že chcem rodiť doma, lebo by sa báli a ich strach som nepotrebovala, potrebovala som sa sústrediť na seba. Tak na druhý deň, keď to zistili, tak to dobre zvládli. Ešte mi aj poďakovali, že som im to nepovedala, že by zomreli od strachu. Som vďačná, že to takto dopadlo. Som vďačná za ľudí, ktorých mám okolo seba, ktorí boli so mnou priamo v kontakte, či myšlienkach; za svoju rodinu a za vyšší plán. 

- Janka, Damiánova mama


 Touto cestou by sme chceli srdečne poďakovať Lenke za jej seriózny a profesionálny prístup pri domácom pôrode nášho milovaného synčeka. Lenka má veľa skúseností z pôrodov, v tejto oblasti je dokonale vzdelaná, je vidieť, že túto prácu miluje a žije ňou. Je nám cťou, že tie najkrajšie chvíle príchodu bábätka sme mohli prežívať práve s ňou, pretože Lenka je človek z veľkým Č. Má cit, úctu, pochopenie a všetky cnosti a odbornosti, ktoré k tejto profesii patria. Lenka, ĎAKUJEME TI... Róbert a Katarina 

- Katka, Jakubkova mama


 Lenke z celeho srdca dakujeme a sme radi, ze sme si k porodu vybrali prave ju. Od prveho stretnutia je neuveritelne pozitivny a otvoreny clovek, ktory nas vzdy dobil energiou. Absolvovali sme s nou pripravu na porod, Lenka mi bola vzdy k dispozicii, ked som potrebovala cokolvek konzultovat, stravila so mnou 12 hodin pri porode, bola obrovskou podporou aj pre mojho partnera, pomohla mi s dojcenim, stara sa o nas aj po porode ... jednoducho mat pri porode dulu a prave Lenku bolo najlepsie rozhodnutie a kazdemu to odporucam. ❤️❤️❤️ 

- Katka


 Všetkým ženám, ktoré vnímajú pôrod ako intímnu a výlučne ženskú záležitosť, odporúčam zvážiť pôrod v doprovode duly. Pre mňa ňou bola Lenka, ktorá ma povzbudzovala na ceste za prirodzeným pôrodom vykonanom pod medickým vedením. V prípade pochybností mi dala dosť dôvodov na to, aby som si dôverovala, vyčkala a situáciu takpovediac nesilila. Teraz som rada a jej za to veľmi vďačná. 

- Paulína


 Chcem sa srdecne podakovat dule Lenke Holotnakovej, u ktorej som bola na prednasku o porode, sestonedeli... este v januari. Prednaska bola vyborna. Bala som sa porodu dovtedy, ale z prednasky som isla uplne ukludnena, stotoznena so svojou "situaciou" :), ze budem rodit. Lenka bola uzasna, nastartovala vo mne uzasny klud, porod som od vtedy brala ako uplnu samozrejmost, od vtedy som sa vobec nebala. Velmi mi to pomohlo psychicky hlavne. Bola som na prednaske aj s manzelom, tomu to tiez dalo dost. Pocul veci, ktore sa budu diat a bol pripraveny. Bol pri porode a bolo to super. Zvladli sme to obaja, no vlastne my traja na jednotku :) Rodila som v Ruzinovskej nemocnici 27.3.2013, hoci som nemala porodny plan..... ale vsetko prebehlo ako som si predstavovala... Bonding - hned po narodeni, prisatie... Vobec som sa nebala. Mozno aj preto mam uplne kludne, usmievave, spokojne babatko :)) Este raz dakujem!!!! Odporucam tuto prednasku vsetkymi 10timi!!! 

- Stanka